Ulica pred Nyeriovskym domom

*na strome pred Nyeriovskymi dverami sedi cierny havran, ktory podchvilou poletuje z konara na konar a nahlas kraka. vyzera nenapadne, rovnako, ako dalsich niekolko tisic havranov, no v jeho vnutri prebyva nasrata dusa Gordeia Volkova. od stvrtka ako chuj bez prestavky obletuje tento strom a caka, kedy Saraine konecne vylezie z domu. videl este len Nyeriho, vyzerajuceho nebezpecne, napokon, ako vzdy. uz premyslal nad tym, ze by skusil urobit to, co ma urobit vnutri v dome, je mu vsak jasne, ze Nyeri neodchadza z domu bez toho, ze by ho zabezpecil este viac, ako ked je sam vnutri. zahrada za domom taktiez nie je riesenim, je urcite rovnako chranena ako dom samotny, a Gordeiovi je jasne, ze tato ulica nie je ziadnou vynimkou. kym je mlada Nyeriova v dome, je proste nedotknutelna, a jemu to uz zacina pripadat, ze je tam vaznena. Nyeri sa o nu pravom boji.. no Gordei dufa, ze jeho plan sa aj napriek tomu podari splnit. o agentskej dcerke ma toho vela nastudovaneho, vie, ze je tvrdohlava ako mulica a temperamentna ako spanielske zeny, a ze Nyeriove zakazy ju neskutocne skru. z tohto dovodu do dievca jednoducho MUSI vyjst z domu. raz urcite.*

*mavnutim prutika si zapne sandalky, vyjde z domu a zatvori za sebou vchodove dvere. Zhlboka sa nadychne, zatvori ich za sebou a zbehne dolu schodikmi. Uz nemoze dlhsie zostat vnutri, zahrada jej tiez pripomina toho otrasneho francuza, rozhodla sa teda, ze prespi u Tanji. Vyjde z branicky a pusti sa po chodniku kracat k severnemu koncu ulice, kde chce chytit posledne prenasadlo do Quinisu. Na lietanie je to prilis daleka cesta a este by mozno aj niekde zabludila, takze to nechce riskovat. Trosku ju strasie, ked ju ofukne chladny vetrik, bluzka s kratkymi rukavmi asi nie je najvhodnejsie oblecenie na takyto vecer, ale uz sa jej nechce vracat spat domov*

*ovladne sa, aby nahlas nezakrakal od radosti, ked svoj ciel uvidi vo vchodovych dverach. vzlietne do vzduchu a pusti sa ju prenasledovat, cakajuc, kym dojde dost daleko od domu, tak daleko, ze Gordei si je isty, ze tam Nyeriho ochrana nezasahuje. nemoze mat predsa pod palcom cely Artrys. zhmotni sa za jej chrbtom, stastny, ze je konecne vo svojom tele, aj napriek tomu, ze je neskutocne hladny a smadny. tri dni nic okrem much nejedol. porozhliada sa, uistujuc sa, ze na ulici nikto okrem nich dvoch nie je, vytiahne prutik a namieri ho Saraine na chrbat. cosi zasepka a vysle po nej omracujuce zaklinadlo, zatial co sa mu vzrusenie derie hore krkom. toho bude obrovsky uspech, Lazarey isto bude spokojny.. a on dostane povysenie (rozumej dlhsi zivot). a hlavne peniaze.*

*zjezia sa jej kratke vlasky na krku a teraz nevie, ci je to od chladneho vanku alebo od niecoho ineho. Kraca dalej, nenapadne sa obzera okolo seba, no vela toho nevidi. Pre istotu vytvori okolo seba silove pole, aby ju nic neprekvapilo. Evidentne mali treningy s Devereauxom aspon aky taky ucinok. Potrasie hlavou, ked si znova nanho spomenie a zovrie pery do uzuckej ciarocky. V dalsej chvili citi naraz na svoje silove pole a odrazi zaklinadlo spat na smer, ktorym prislo. V dalsej sekunde sa zvrtne na pate a reflexne vysle omracujuce zaklinadlo na utocnika. Sprvu si myslela, ze je to ten otrasny francuz, no ked vidi tmavu postavu v kapucni, hned jej docvakne, ze to veru nebude on. Pevnejsie zovrie prutik a zaroven posilni svoje silove pole* Nemam so sebou ziadne peniaze! *vyhrkne nanho v duchu uvazujuc, kam by mala ujst. Cestu domov jej odrezal a k prenasadlu je este daleko, nezostava jej teda vela moznosti*

*prekvapi ho jej silove pole, ale iba na par sekund. Joshua jej ocividne dal nejake instrukcie... Gordei vsak pochybuje, ze by ho tato krpata holka mohla porazit. pousmeje sa pri jej slovach*ja nechcem tvoje peniaze, malicka...*pokojne sleduje jej slabucke zaklinadlo, ako sa odrazi od jeho siloveho pola a vykroci k nej, strielajuc stale dalsie a dalsie zakliandla*bude to jednoduchsie, ak to pole jednoducho zrusis. notak, ja s tebou nechcem bojovat...*presladene sa usmieva a kraca k nej stale blizsie a blizsie*

*jej silove pole poriadne dostava zabrat, vie, ze dlho takto nevydrzi* Tak co chcete??? *spyta sa pomedzi posilnovanie siloveho pola a branenia sa protegom. Popritom stale cuva od "kapucne" a kedze v tej tme velmi nevidi, potkne sa a pristane na zadku. Uhne sa jednemu omracujucemu zaklinadlu a rychlo sa postavi na nohy* Ja nic cenne nemam! *vykrikne zufalo a vysle nanho to zaklinadlo na rast chlpov po celom tele, ktore skusala niekolko predchadzajucich vecerov*

*smeje sa a bombarduje ju stale dalsimi a dalsimi zaklinadlami, jej chabe pokusy len tak odlietaju od jeho silneho siloveho pola*zlata moja.. mas nieco velmi cenne. pre mna ano*nezachadza zatial do detailov, je si isty, ze Lazarey jej to velmi rychlo vysvetli. nahlas sa zasmeje, ked vidi, ako padne na zadok. tato cast jeho prace ho extremne bavi, hlavne pre to, ze jeho sef sa nikdy nepyta, co presne robi s obetami, ktore mu ma priniest... a on to vyuziva. prejde k nej, zdrapi ju za laket a pozrie jej pevne do oci. chce sa trocha pohrat, a najviac ho to bude bavit, ked sa bude Saraine branit*

*pomaly, ale isto sa jej zacina zmocnovat strach. Nevydrzi sa tak dlho branit, tych par vecerov, co trenovala ani zdaleka nestacilo. Ked ju "kapucna" zdrapi za laket a priblizi sa k nej, napne ju od smradu, ktory z neho vychadza a skoro vyvrati dnesnu veceru* Nechapem! *vyhrkne a zvrasti tvar od bolesti, zviera ju az prilis silno. Vtom ju napadne spasonosna myslienka a v mihu sekundy sa rozleje na vodu a vymani sa z jeho zovretia. Snazi sa rychlo vsiaknut do zeme, ale tazko hlada pomedzi kamenne dlazdice skaru, ktorou by sa jej podarilo zdrhnut*

*nahlas zanadava, ked v rukach zaciti vodu a ona sa mu presmykne pomedzi prsty. ak mu teraz ujde, sef ho zabije, to je viac nez iste. zavrie oci a zatne ruky v past, dakujuc rodicom, ze mu do vienka dali ovladanie zeme. sceli dlazdice na hladucky chodnik, aby nemala ako ujst, vycaruje zavaraninovy pohar a caka, kym sa pri nom objavi mlacka, aby ju tam mohol zavriet. trochu ho mrzi, ze z jeho zabavky nakoniec nic nebude, no mozno.. mozno keby poprosil sefa, dovolil by mu to. pri tejto myslienke sa pousmeje a uprie pohlad na zem, hladajuc v tme mlaku*

*jej molekuly vody citia, ze sa deje nejaka zloba, vobec sa cez ten kamen nevie dostat. Ked narazi rozvodnenou rukou do zavaraninoveho pohara, rychlo sa premeni spat do svojej hmotnej podoby a v dalsej sekunde jej na chrbte vyrastu kridla. Vysle po tom typkovi pre istotu este omracujuce zaklinadlo, odrazi sa od zeme a vznesie sa niekolko metrov do vysky, z poslednych sil mavajuc kridlami. V duchu si pritom nadava, ze mala odmalicka viacej lietat, teraz by nemusela byt pri tom odraze taka nemotorna*

*necha zavaraninovy pohar na zemi, ignoruje jej zaklinadlo odrazene od jeho siloveho pola, rychlo vycaruje povrazy a vysle ich na nu. chce ju chytit ako kona lasom, nech si len poletuje vo vzduchu, on si ju podrzi. a konecne omraci.. lebo malicka sa nejako prilis brani, a jeho to uz prestava bavit. uz ani nie je taky vzruseny, ako bol pred chvilou, a presla ho chut sa s nou hrajkat. najjednoduchsie bude, ked ju odovzda sefovi a bude pochvaleny. aspon tak dufa.*

*nestihne vyletiet velmi vysoko, ked sa okolo jej noh ovinu pevne povrazy. Obidve nohy jej sklepne k sebe, zurivo mava kridlami a snazi sa vyletiet vyssie, no uz jednoducho nevladze. A povrazy su prilis pevne, nedari sa jej z nich vykrutit. Este niekolko mavnuti kridlami, ked jej dojdu aj posledne sily a zacne pomalicky klesat. Pristane na chodniku nedaleko chlapika v kapucni a poriadne si pooskiera dlane aj kolena. Este zozbiera posledne zvysky sil a vysle nanho posledne omracujuce zaklinadlo*

*spokojny sam so sebou sleduje, ako to dievcatko klesa*no vidis, ze vies aj posluchat..*vysle na nu petrificus totallus, aby sa nehybala, a zacne tahat lano k sebe, s umyslom sa jej trosku pomstit za starosti, co mu sposobila. ked uz je konecne pri nom, cupne si a prejde jej prstom po konture tvare*ved ty si aj celkom pekna, Saraine...*vyceri zlte zuby, skloni sa k nej a drsne ju pobozka na pery. chechtajuc sa odtiahne, mavne prutikom a omraci ju*

*v okamihu, ked ju zasiahne zaklinadlo, uplne zdrevenie, neschopna pohybu, jedine, co moze je rozmyslat. A citit. Citi bolest, ked sa jej ruka aj noha odiera o tvrdy kamen chodnika. Z oci jej srsia iskry, prisluby, ze toto mu nedaruje, snazi sa ho aspon ocami nejako vystrasit, no ked vidi, ze sa to smradlave prasa blizi k nej, vie, ze to nefungovalo. Keby nebola znehybnena, po jeho bozku by uz na stostyridsatsedem percent vyvratila obsah zaludka, aj to co zjedla pred tyzdnom. V dalsom momente ju napadne, ze ju uz asi caka iba smrt a spomenie si na Adriena, na jeho bozky a tie uzasne pocity, ktore v nej dokazal prebudit. Na ich hadky a natahovanie vobec nemysli, iba zavrie oci, ocakavajuc rychly koniec a naozaj, o par sekund sa uz prepadne do temneho bezvedomia*